Nevieme, ako na to. Pomôžte nám

My sme si to všimli. Na družinovkách, na trojdňovkách, na tábore. Aj keď pred vedúcimi sa to snažia skryť, v hlavičkách im víria otázky, na ktoré nepoznajú odpovede, tak sa uchýlia k perverzným poznámkam alebo aj iným rôznorodým prejavom (zvuky, gestá, pohyby) a už sa len smejú. Pretože to je všetko strašne vtipné, všakže.

Jedného dňa v októbri minulého roku sme si vo vedení nášho oddielu povedali, že to začína prekračovať všetky čiary, a zvolali sme rodičovské stretnutie. Povedali sme si: poďme na vec otvorene. A tak sme aj spravili. Pekne zhurta: Milí rodičia, vítame vás u nás, tešíme sa, že ste všetci prišli. Čím ďalej tým viac sa stretávame s nevhodnými sexistickými narážkami detí. Chceme ich vychovávať v čistom skautskom duchu, tak by sme vás chceli prizvať na spoluprácu.

Rozprávate sa vy ako rodičia so svojimi deťmi na tieto témy? Čo o tom vedia? Ako môžeme pomôcť v tomto probléme my vedúci?

Odpovede boli zaujímavé a vôbec nie prekvapivé. Prevažná väčšina sa so svojimi deťmi o sexualite nerozpráva: nevieme ako, je nám to trápne, urobte to vy, pomôžte nám (áno, aj toto tam padlo).

A v tesnej nadväznosti na to: nášmu synovi zničil život smartfón. Nedajte deťom mobily. Keď majú nonstop prístup na internet, je to nekontrolovateľné.

A boli sme doma.

Výsledok tejto úprimnej otvorenej porady bol jasný: po prvé, zakážte mobily. Po druhé, prizvite odborníkov, zorganizujte preventívne semináre pre deti, zavolajte niekoho, kto nám povie, ako sa s deťmi máme o sexualite a rizikách mobilov rozprávať. Čokoľvek v tejto veci urobíte, podporíme vás. A – čo bolo možno až dojemne nečakané pre mňa osobne – dôverujeme vám, že to urobíte dobre.

Značka: povinné

Vďaka týmto podnetom sme sa tri mesiace nato – v januári 2025 – stretli na hromadnej zborovej akcii, ktorá doteraz v našom zbore nemá obdobu. Zavolali sme si lektorky z neziskovej organizácie Tlakový hrniec a zorganizovali sme päť seminárov: tri pre siedmakov až deviatakov, jeden pre stredoškolákov a jeden masový pre rodičov a vedúcich. Dokopy okolo 170 účastníkov. Dospelých poslucháčov bolo tak veľa, že sme si museli požičať telocvičňu.

Celkom nepopulárne sme akciu vyhlásili za povinnú pre všetkých našich členov od siedmakov vyššie a aj pre rodičov. A k tomu všetkému sme do hromadného pozývacieho mailu rodičom napísali: My sme sa s Vašimi deťmi o týchto seminároch ešte nerozprávali. Dávame Vám priestor a prosíme Vás, Vy im vysvetlite, kde a prečo idú.

Sme vďační, že rodičia sa tejto úlohy chopili, niektorí sa aj priznali, že presne v tomto momente prvýkrát v živote s deťmi otvorili tému sexuality. A na akciu prišli celé rodiny (ak na to mali vek).

Tlakový hrniec ako dôveryhodná organizácia

Tlakový hrniec (tlakovyhrniec.sk) je organizácia, ktorá pripravuje a realizuje prednášky predovšetkým na školách o dôsledkoch pornografie, neplánovanom tehotenstve, vzťahoch a manželstve. Robí to veľmi citlivým spôsobom, obchádza kontroverzné témy typu LGBT, podnecovanie k používaniu antikoncepcie, potrat ako riešenie neplánovaného tehotenstva a pod. Vyhýba sa tiež náboženským témam, ale zároveň nehlása nič, čo by odporovalo kresťanskej vierouke.

Vďaka tomu vyhovuje rovnako konzervatívne aj liberálnejšie orientovaným rodičom. A tak aj keď niekto náhodou nie je spokojný s obsahom alebo spôsobom podania prednášok a seminárov, spravidla sa nikto nesťažuje na ideologické podsúvanie hodnôt, s ktorými nesúhlasí. Čo je pre zachovanie dôveryhodnosti veľmi dôležité.

Cieľ: rozprávať sa

„To bolo na túto tému najlepšie, čo som doteraz počul,“ povedal nám po prednáške skautský otec a starý otec. A potom iný, tiež v jeho veku: „Tej pornografie tam bolo až priveľa, ale aj to treba.“ Odpovedala som: „No môže sa to takto javiť, ale mojím cieľom bolo, aby sa rodičia začali so svojimi deťmi rozprávať na tému sexuality.“ A on nato: „Omyl. Cieľom bolo, aby sa rodičia začali so svojimi deťmi rozprávať. Bodka.“ „Žiaľ, to tiež,“ prikývla som.

Feedback

Potom sa týždeň nedialo nič, dopriali sme si chvíľu na vydýchnutie. A s odstupom času sme spustili medzi rodičmi krátky anonymný feedback, aby sme vedeli, či to celé malo zmysel, či to padlo na úrodnú pôdu, či to splnilo svoj cieľ. Samozrejme sa našli aj menej priaznivé komentáre, ale boli vo výraznej menšine (presnejšie dva). Všetky ostatné sú povzbudivým dôkazom toho, že energia, ktorú sme vložili do organizovania tohto na naše pomery masového podujatia, nevyšla navnivoč.

Výber z odpovedí na otázku, čo ste sa nové dozvedeli a či prednáška bola dostatočne praktická:

• Nešlo asi ani tak o zahnanie zvedavosti ako podelenie sa o skúsenosti, keďže pornografia je rozšírený fenomén všeobecne a aj medzi nami. Je to zároveň jedna z pascí závislostí, medzi ktorými kľučkujeme v živote, občas úspešne a inokedy menej. Najviac vo mne rezonoval pocit, že keď vlastným deťom nepomôžeme naplniť detstvo a dospievanie, budú si to nahrádzať kadečím.
• Že veľmi, veľmi málo rodičov má v tejto téme ľahkosť a to ma prekvapilo. A pramení to zo vzťahov a otvorenosti s vlastnými rodičmi. Je teraz na našej generácii to prelomiť.
• Oceňujem spôsob vedenia prednášky a tiež citlivosť, s akou bol prezentovaný obsah. Oceňujem tipy na nástroje, ako o danej téme s dieťaťom hovoriť.
• Áno, prednáška mi prišla ako veľmi prínosná. Páčilo sa mi, ako veľmi taktne a s citom boli také chúlostivé témy sprostredkované.
• Prednáška bola veľmi praktická a zaujímavá, veľa sme sa dozvedeli hlavne o tom, ako s deťmi komunikovať, čo „áno“ a čo určite „nie“ hovoriť pri rozoberaní tejto témy.

Výber z odpovedí na otázku, či rodičom pomohla táto prednáška k tomu, aby sa s deťmi viac na dané témy rozprávali:

• Hneď ako sme po seminári prišli domov, takmer každý deň sme sa rozprávali s našimi deťmi. Deti sú určite citlivejšie ako my rodičia.
• Áno, určite. V deň prednášky som mala so synom dlhú a detailnú debatu o tejto téme… uf.
• Rozprávala som sa s dcérou. Porno jej ukázal spolužiak… a máme to… :-/
• Viac rozhovorov je limitovaných ochotou „dieťaťa“. To, že sme absolvovali tému pornografie akoby spoločne, mi dáva možnosť bez váhania tému pravidelne začínať a potom čakať na čas, keď bude ochota na zdieľanie väčšia.
• Mne to určite dalo informáciu o tom, ako je moja dcéra informovaná o danej téme.

Pýtali sme sa tiež, aký je postoj rodičov k používaniu mobilov na skautských akciách. Výber z odpovedí:

• Zakázala by som používanie mobilov úplne. Páči sa mi, že na víkendovkách sú mobily deťom odoberané.
• Schvaľujem obmedzenia týkajúce sa používania mobilov.
• Ja by som dala plošný zákaz, aj počas cestovania.
• Podľa mňa by sa nemali používať na skautských akciách vôbec. Je to jedno z mála miest, kde ešte deti môžu zažívať živý svet a vzťahy.

Bojujeme spolu

Tak si hovoríme: vďakabohu, že máme takých rozumných skautských rodičov. Samozrejme, jedným podujatím sa nič nekončí. Naopak, verím, že sme týmto hlboko prelomili ľady, pomohli odtabuizovať náročnú tému a pootvorili tým dvierka k ďalším debatám o nej. Akoby sa z pomyselného tlakového hrnca uvoľnilo trochu pary.

Už sa nemusíme na seba s rodičmi rozpačito pozerať, že vaše dieťa toto a toto povedalo, urobilo. Áno, urobilo, ale my s týmito nástrahami doby teraz už bojujeme spoločne a ťaháme za jeden povraz. Podporujeme sa navzájom a chceme, aby to deti cítili.

Dúfajme, že to bude o niečo ľahšie. A keď budeme potrebovať opäť nejakú „infúziu“, tak ešte s väčším odhodlaním pôjdeme do toho.

Jana Vinterová (Juháska)
68. zbor Biele vrany Košice

Foto: Mária Skybová (Kami), Jana Vinterová (Juháska)

2. oddiel KONTIKY – BA, 2. oddiel BMV – BB, 1. oddiel Žltá ponorka – BB, 1. oddiel Alfy a Omegy – NR, 48. prístav Bufo Viridis – SE, 1. svorka Morských vĺčat – TN.

Prežili sme víkend plný zábavy, naučili sme sa tradičný vodnoskautský nástup, zahrali sme si veľkú bojovú hru. Videli sme divadlo o B.Powelovi a Svojsíkovi.  Zapojili sme sa do aktivít ku Dňu zamyslenia.    

Vĺčatá z nášho oddielu boli pri aktivitách rozdelené do rôznych skupín, kde spoznávali rovesníkov z iných miest. Spolupracovali pri hrách a úlohách, ktorých bolo naozaj požehnane.

Počas výletu na Čertovu skalu sme neplánovane stretli skautov z Trenčianskych Teplíc, ktorí tam organizovali Svojsíkov závod.  

Spoločné stretnutie sa všetkým veľmi páčilo a už plánujeme spoločný splav pre vĺčatá, ktorý sa bude realizovať u nás na Východe. Ostáva sa nám len rozhodnúť, či to bude Hornád alebo Dunajec. 

Za 9. oddiel vodných skautov Modré pstruhy: Pixeľ

Bola to víkendová púť na začiatku mája, ktorá sa dá nazvať aj puťákom, keďže sme si na chrbtoch nosili „celej svůj dům, deku a rum“, tedaaa, takto sa to spieva v jednej pesničke (Rosa na kolejích). My sme namiesto deky a rumu mali spacák a dva litre vody, aby bolo jasné. Bolo nás šesť, čo sa ukázalo ako akurátny počet na to, aby sme sa mohli dobre zasmiať, porozprávať, pomodliť sa, navzájom sa ponaťahovať a udržať si dobrú náladu.

Svidník a jeho bizarné historické kombinácie

Začali sme vo Svidníku. Tam sa nachádza Chrám sv. Paraskevy, nestojí však samostatne, ale ako súčasť skanzenu. Náš čas bol vzácny, takže domčeky v skanzene sme si len tak zbežne prehliadli, aj to iba časť z nich. Ale do miestnej korčmy sme nakukli (nič v nej dokopy nemali). No a hlavná zastávka teda bol ten chrám. Poriadne sme si to tam poobzerali, Julka nám povedala niečo viac o mučenici sv. Paraskeve (mimochodom zhruba súčasníčke sv. Juraja, ktorú tiež dal popraviť cisár Dioklecián), do uší nám zneli byzantské spevy, ktoré sa spúšťali na fotobunke, keď niekto vošiel dnu. Do hlavnej lode sa dostať nedalo, lebo vzadu bola mreža. My malohlaví sme zistili, že by sme sa cez ňu vedeli aj prepchať, ale nechceli sme pokúšať osud, tak sme interiér obdivovali len spoza nej.

Čas nás tlačil, takže sme skanzen museli relatívne rýchlo opustiť a pokračovali sme na zastávku autobusu. Poš. je pošta a nem. nie sú Nemci, ale nemocnica, to sme pochopili z cestovného poriadku, a podľa rady pokladníčky v skanzene sme sa teda vydali k tej poš., lebo bola najbližšie. Cestou sme obdivovali multikultúrny Svidník, v ktorom sme kráčajúc po Ulici sovietskych hrdinov videli, ako na každom druhom kandelábri veje slovenská vlajka, v parku parkovali tanky s červenými hviezdami a na neďalekom vysokom pomníku nám minulý režim neustále pripomínala obrovská päťcípa kamenná hviezda. (Tá ukrajinská rodinka, ktorú sme na chodníku pri ruských tankoch predbehli, musela mať z toho naozaj radosť.) Na komunistických bytovkách zostali pestré mozaiky propagujúce budovanie mieru alebo aj nápisy vyzývajúce na to, aby sme nezabudli chrániť životné prostredie vo svojej vlasti.

Šemetkovce a oriešky

Uf, nevedeli sme, či sa máme smiať, pohoršovať alebo plakať. Tak sme nastúpili na bus, ktorý nás odviezol do Šemetkoviec. Poučenie: počúvajte starších miestnych ľudí, keď vám radia, kde máte vystúpiť. Taká milá tetuška v modrom tričku sa nám prihovorila ešte na zastávke a povedala, že máme ísť s ňou. Ale my sme sa akosi splašili, a keď autobus vošiel do Šemetkoviec, tak sme vystúpili hneď na prvej zastávke. „Prosím vás, kadiaľ ku kostolíku?“ spýtala som sa postávajúcich miestnych tiet. „Jój, ta to ste sa mali odviezť vyššie, tam hore briežkom. To sa ešte prejdete.“ Vyzerali, že nás dosť ľutujú, keď nás vidia s tými ťažkými batohmi. Ale nám už nič neostávalo, len si priznať, že sme blbí, a pokračovať ku chrámu pešo.

Zase až také hrozné to nebolo a ten kostolík stál úplne za všetku námahu. Starý pán s paličkou nám prišiel otvoriť zvonicu aj chrám a mne [Juháske], len čo som vstúpila dovnútra, ten pohľad vyrazil dych. V Chráme Michala archanjela z roku 1752 sa nachádzajú také vzácne ikony, že podľa odborníkov je ich hodnota nevyčísliteľná. Drevený ikonostas, oltár, lavice a ešte veľa ďalších „ikonkoch“ 😀. Správca kostolíka nám o tom veľa rozprával, všetko ukazoval, sršala z neho hrdosť aj nadšenie, že nám to môže odprezentovať. Odpovedal na nejaké naše otázky, zamkol cerkev a s lakonicky vtipným „vďaka, dovi“ sa porúčal.

Poznámočka na okraj: nenadávajte šemetkovským psom do orieškov. Fakt to neznášajú 😀.

Vagrinec a stovky kráv

Cesta do Vagrinca nám popri ruženci zbehla celkom rýchlo. Vo Vagrinci drevený chrám nemajú, je tam murovaná gréckokatolícka cerkev, tak sme sa boli pozrieť aspoň v nej. Sprievodkyňa bola veľmi milá a ochotná, všetko nám poukazovala, porozprávala, ešte nás aj odfotila a odprevadila skoro na koniec dediny. Vraj keď nenájdeme nocľah, môžeme sa vrátiť, u nich na dvore je dosť veľký trávnik. Manžel pokosí a my tam môžeme prespať.

Veruže som si [Juháska] nejakú chvíľu myslela, že takto aj skončíme. Totiž na tú noc sme nemali vybavený žiadny nocľah, iba širák, celty, hamaky a žiadne vyhliadnuté miesto, kde by sme to všetko mohli rozložiť. Na mape sa nám zdalo, že sa bude dať hodiť na hociktorú lúku medzi Vagrincom a Ladomirovou, ale, ako to povedať… Žiadna mapa nezobrazuje kravy. A tie tam boli naozaj všade. To neboli lúky, to boli pasienky s všadeprítomným hovädzím dobytkom, kde by sa teoreticky prespať aj dalo, keby sme prekročili elektrický ohradník, celty rozprestreli cez lajná a hamaky si zavesili na kravské rohy.

Perla drevených chrámov v Ladomirovej

Sme predsa však rozumní skauti – po krátkej, no účinnej srande sme všetky tieto kreatívne nápady na nocľah naturálneho typu museli zavrhnúť. Problém je, že to absolútne nič neriešilo. Naša potreba nájsť vhodné miesto na prespatie sa každým krokom stupňovala. Pomaly nám už pomedzi stromy vykukovali svetlá ladomirských domácností, kravičiek bolo stále rovnako veľa po oboch stranách cesty a samozrejme, slniečko už tiež svižne zapadalo za malebný chotár. Miestne penzióny vybookované a celej obecnej pospolitosti na očiach veru spať nechceme.

Posledných pár stoviek metrov pred dedinou mi [Sheldonovi] zrazu padol pohľad na neoddeliteľnú súčasť každej správnej slovenskej dediny: popri kostole (ten má Ladomirová pravdepodobne najkrajší v celom okolí) a krčme nesmieme vynechať futbalové ihrisko. 

Ani to nechcelo veľa rečí a už sme skolonizovali malý fliačik ihriska pod jednou z bránok. Rovinka, jasná obloha, nikde nikto – veď to musí byť vskutku luxusná noc!

No lokálne kuriozitky nás veľmi rýchlo presvedčili o opaku.

Spočiatku nám na tomto mieste fakt vyhovovalo všetko. Teda, jednému riziku sme sa chceli zoširoka vyhnúť, hoci sa na otvorenom priestranstve veľa toho spraviť nedalo. Našou snahou bolo nepritiahnuť žiadnu pozornosť akýkoľvek cudzích či domácich zvedavcov.

Bum – zrazu večerné šero prebíja svetlo reflektorov terénneho auta. „Nezastavuj, nezastavuj, len pekne prejdi okolo nás a už sa nevracaj!“ Normálna situácia, poviete si, miestni asi len niečo chceli šikovne odpratať mimo obecného priestoru. Všetko by zrejme bolo v najväčšom poriadku, možno by to ani tak nepritiahlo našu pozornosť, lenže… 

ZA VOLANTOM SEDELO ASI ŠESŤROČNÉ DECKO. 

Normálne štandardný, dobre živený vidiecky Jožko Ferko Miron Ladomirský s úsmevom na perách len tak prekormidloval tereňák popri nás nevedno kam. Ale klídek, sedel na ockových kolenách a o pár minút nás osvietil znova. Nuž je to celkom zábavný spôsob, ako si vyskúšať trenažér ešte pred vstupom do autoškoly.

Noc bola ťažká a ráno sa každý vyjadril rôzne. Spomenuté boli hlavne bizarné, prerušované spánkové cykly, prílišná intenzita mesačného svitu a extrémna hlasitosť hovädzinky všade navôkol. Recenzií na akýkoľvek spánok vôbec bolo žalostne málo. (Spal som [Sheldon] asi ako okapia pralesná, v 6-/7-sekundových intervaloch.) A to sme sa usalašili v relatívne príjemnom tepelnom komforte na úplnej rovinke.

Deň sme začali svätou liturgiou v miestnom gréckokatolíckom chráme. Nie však v tom drevenom, ale v novom murovanom, postavenom za dva roky pred jednou dekádou. Chrám Božieho milosrdenstva sa nejako zásadne nelíši od aktuálnych architektonických trendov, ktoré prevládajú v slovenskej gréckokatolíckej cirkvi – množstvo farebných ikoniek na grécky spôsob. Boli sme radi, že sme takto mohli odštartovať druhý deň púte. Zároveň to bola prvá sobota v mesiaci, tzv. fatimská. Okrem Pána Boha, jeho Matky, všetkých svätých, dvoch slúžiacich kňazov (jeden z nich skaut) sa, myslím, našej prítomnosti potešili aj tie dve babičky kantorky, ktoré nás celý čas oduševnene sprevádzali miestnymi nápevmi.

Raňajky sme odbavili v altánku priamo pred miestnym úradom. Rozložili sme bufet, najedli sa a pokračovali k ďalšiemu bodu duchovného záujmu – k drevenému Chrámu svätého Michala archanjela. Tento exemplárny kostolík obohnaný tradičným dreveným plotom (ktorý okrem priestoru na pochovávanie ponúka priestor aj na núdzový dočasný odpočinok) postavili veriaci bez použitia jediného klinca pravdepodobne v roku 1742. Pani babka sprievodkyňa nás pustila dnu a my sme tak dostali dostatok času na kochanie sa skvostným interiérom. 

Chrám podostával za svoju vytrvalosť viacero nálepiek – okrem iného patrí aj do Svetového dedičstva UNESCO. Nás však omnoho viac zaujala vynikajúca a vskutku unikátna architektúra, čítate dobre, rusínskeho baroka. Ešte raz si poriadne prechádzame vyobrazenia svätých na štvorradovom ikonostase z 18. storočia a na príhovor svätého Michala archanjela opúšťame tento rusínsky skvost. Batohy na plecia a pokračujeme – ďalšia zastávka: obedík v Kapišovej. Teda, aspoň tak sme si mysleli.

Rusko-sovietsko-slovenský kapitalizmus v Kapišovej

Cesta do Kapišovej viedla cez rómsku osadu, ale takú, čo má o nejaký level vyššiu úroveň ako tá rejdovská. Prešli sme cez ňu, potom ešte popri pár čiernych skládkach a ďalej sa rozprestierali široké zelené lúky. Slnko na nás svietilo, Kapišová bola na dohľad a my sme sa tešili, že dnes sa konečne aj normálne naobedujeme. Muheheheee, bola to predčasná radosť, ale v tej chvíli sme to ešte nevedeli. A snívali sme okrem teplého obeda aj o zmrzline, lebo fakt pripekalo. Prešli sme okolo autoservisu, požičovne svadobných šiat aj potravín, upútala nás reklama na Údolie smrti – cukrovinky, káva, občerstvenie (dokonalejšie kombo ťažko vymyslieť, všakže) a pochopili sme, že do toho Údolia smrti aj naozaj vchádzame. Tanky s ruskými (nie sovietskymi!) vlajočkami, minimúzeum s ukážkou nábojov a nejakých zničených zbraní z vojny (hneď vedľa kapitalistického automatu na sladkosti), náučné tabule a pomníky (medzi nimi aj pomník postavený istému Pavlovi Andrejevičovi Tolstelovi, ktorý sa vyznamenal v bojoch a ktorý podľa Amálky prežil obe svetové vojny okrem tej druhej) – všetko sa to tam točilo okolo témy oslobodenia Kapišovej sovietskou armádou.

Nikto z nás z toho nemal dobré pocity, tak sme sa pobrali ďalej. Samozrejme, žiadny motorest sme nenašli (to preto, že sme si ho neoverili na mape, v skutočnosti sa nachádza na opačnom konci Kapišovej, kde sa nám už vracať nechcelo), iba ďalšie tanky, pomníky a rozhľadňu v tvare náboja. Pod ňou biele písmená zasadené do trávy: ÚDOLIE SMRTI – ten nápis sa chváli tým, že je to najväčší terénny nápis na Slovensku (niečo ako Hollywood). Veľké lúky všade navôkol boli kedysi svedkami ťažkých bojov, ale popravde, nás to akosi neoslovilo. Príliš to rezonovalo v súvislosti so súčasnou politickou situáciou a ani tie červené hviezdy odkazujúce na temné 40-ročné obdobie našich dejín nám skautom veľmi nerezali. A potom – bol to príliš veľký kontrast medzi duchovne povznášajúcimi drevenými kostolíkmi a touto militantnou témou.

Takto sme pochopili tri veci: že chceme a aj musíme ísť ďalej; že si musíme vystačiť s jedlom, ktoré máme pri sebe; a že o chvíľu parádne zmokneme. Obloha sa totiž zatiahla a začalo hrmieť. Tak sme povyťahovali pršiplášte a vychystaní do dažďa pokračovali sme do Dobroslavy.

Dobroslava a jej súkromné prístrešky

Maličkú dedinku, v ktorej sa nachádza jeden z našich vyhliadnutých kostolíkov, stráži v súčasnosti približne päťdesiat obyvateľov. Dá sa tam dostať po jedinej asfaltke, dvojkilometrovej odbočke z hlavnej cesty, ktorá sa končí priamo pri drevenej cerkvi. Za ňou sa vypína už len hustý les – inými slovami, Dobroslava leží na konci sveta.

Na búrku sme boli pripravení. Predpoveď počasia to síce nejako odkladala, no mračná jasne dávali najavo, že to čochvíľa na nás spustia. Prvý značný dáždik nás začal kropiť práve pri šliapaní do Dobroslavy. Nádej v nás vzbudzoval akýkoľvek dostupný prístrešok, neohradená strecha nad hlavou, kde by sme mohli prečkať najväčšie lejaky. Bolo skoré poobedie a do zotmenia ešte zopár hodín. Žiadny stresík, len treba čo najrýchlejšie niekam zaliezť.

V týchto malopočetných dzedzinkách je od revolúcie zvykom stavať popri tradičných gréckokatolíckych kostoloch aj moderné chrámy pre pravoslávnych veriacich. 

Práve oproti tomu miestnemu, kúsok do kopca po poľnom pozemku, sa nám v očiach zaskvel, správne, prístrešok. Chvíľku sme špekulovali, či náhodou neleží už za plotom na niečom pozemku. Prístup voľný, a tak nám hneď bolo jasné, kde sa aspoň dočasne skladáme. Pod strechou nás na sedenie čakala lavička normálna a lavička alternatívna – vyradené sedadlá z prastarého autobusu ešte asi z čias súdruhov. V strede bolo potrebné si dávať pozor na asi metrovú kovovú tyč. Na to sa dáva rošt na opekanie, ak by sa niekto pýtal. Poveternostné podmienky naberali časom rôzne podoby. Najprv len klasický dážď, potom sa rozpršalo do riadnej búrky a chvíľku lietali aj krúpy. 

Nebeské javy však korunoval jeden z najkrajších úkazov: pršalo a do toho svietilo slnko. Veď to je, ako keby ste plakali od šťastia. A prečo nám niekedy vyhŕkne od radosti či dojatia slzička? Lebo si uvedomíme, že to všetko mohlo dopadnúť aj omnoho horšie.

Romantické prejavy počasia však po čase prestali a my sme to rýchlo využili. Už len kúsok, v žltom dome hneď pri kostolíku žije pán s kľúčom. Takého človeka musí mať každá správna dedinka, v ktorej katastri leží drevená cerkev. Tá v Dobroslave je zasvätená populárnej rímskej svätici, mučenici Paraskeve. Od ostatných ju odlišuje neskôr dorobený pôdorys v tvare gréckeho kríža (✚). V čom však úplne vyniká, je jej umiestnenie priamo pri hranici s lesom. Atmosféra sťa z rozprávky. Strážca kľúčov nám zo začiatku trošku neochotne pôsobiaco otvoril chrám a požiadal aj o skromnú finančnú podporu. Po chvíľke sme ho za „výklad“ patrične odmenili. Už viac nepôsobil neochotne a celkom iniciatívne nás pobádal, aby sme sa na čokoľvek spýtali.

Popravde, veľa otázok sme ani nemali, keďže nám audiosprievodca detailne kostolík priblížil, a v tichu sme obdivovali vnútro. Rusínske ľudové baroko tohto regiónu vyzerá všade viac-menej rovnako, no predsa každý chrám ukrýva nejaké unikátnosti. Napríklad nie všetky chrámy sa môžu pochváliť trojvežovou konštrukciou či zachovaným pôvodným ikonostasom.

Tú atmosféru tichej modlitby, nasávajúc povznášajúcu vôňu tristoročného dreva, s pohľadom upretým na skutočne gréckokatolícky vyzerajúce ikony – toho snáď nikdy nebudete mať dosť.

Medzičasom sa opäť rozpršalo. Úplne sme sa s tým zmierili. Už teraz ochotnejší dedko nám dokonca dovolil vo svojom pekne usporiadanom dvorčeku dotankovať zásoby vody, poprípade nahodiť pršiplášte.

Opäť sme však skončili pod prístreškom, tentokrát pod obecným úradom. Čakáme do sedemnástej hodiny a vyrážame. Veď veríme, že dážď za pochodu ustane. Stalo sa tak a my sme si to svižne scupitali naspäť na hlavnú cestu. 

Útulná Útulňa pod Ščobom

Znova sme sa vrátili do Údolia smrti. Ale to sme už len prešli cezeň a pokračovali do Nižnej Pisanej. Chvíľu v nádeji, že dnes už nezmokneme, lebo slnko opäť pálilo. Dali sme si jeden ruženec, zastavili sme sa pri bizarnom cintoríne, v ktorého teritóriu sa za jedným plotom nachádzajú hroby, malinká kaplnka, nová gréckokatolícka cerkev a… tank. Pretože tanky musia byť všade. Cez cestu naproti stál ešte jeden. A aby som nezabudla [Juháska], v jednej záhrade si domáci vyvesili vedľa seba dve vlajky: slovenskú a vedľa nej asi 4-krát väčšiu sovietsku (červenú s kosákom a kladivom). Tieto neuveriteľné kombinácie nás sprevádzali skoro až do Vyšnej Pisanej. Ale tu sme im už prestali venovať pozornosť, pretože prišla ďalšia búrka a my sme sa nevedeli dočkať, kedy dôjdeme do dnešného cieľa.

V Útulni pod Ščobom (nachádza sa na skok od poľských hraníc), kde sme v tú noc spali, sedel a oddychoval akýsi Poliak, ktorý si auto zaparkoval priamo pri vchode. Vyrušili sme ho pri pečení klobásky a relaxe s vyloženými nohami. Šesť unavených zmoknutých turistov v pršiplášťoch. Pri mojej sugestívnej otázke, či tam zostáva spať, pretože my áno, pochopil, že lepšie urobí, keď nám „vyklidí prostor“. Zložili sme sa na poschodí útulničky a o chvíľu sme počuli už len motor odchádzajúceho auta. Ale ten pán bol milý, nechal nám tam ešte teplú pahrebu v prenosnom grile. Keďže po tých búrkach bolo všetko mokré, v lese blato po členky a ja som si vzala do hlavy, že dnes každý z nás niečo teplé musí zjesť, bolo to ako spása. Skaut sa vynájde za všetkých okolností. Julka prispela svojím pepom, ktoré sme hodili do tlejúcej pahreby, a v dvoch ešusoch sme si zohriali vodu na takú teplotu, že sa v nej dala rozrobiť polievka aj instantná kaša. Takže naozaj mal v ten deň každý aspoň niečo aspoň trochu teplé.

To už začalo znova liať a lialo až do neskorej noci. Ale nám bolo dobre. Amálka s Julkou s nami spravili nejaké etapy zo svojej duchovno-vodáckej etapovky, potom sme sa spolu pomodlili a uložili sme sa spať. V porovnaní s futbalovým ihriskom to bol 5-hviezdičkový hotel. Počúvali sme, ako nám nad hlavami hrmí a prší, cez okienko k nám prenikalo svetlo bleskov a nám šiestim bolo príjemne teplo a útulne. Asi ako v útulni má byť.

Ľudoprázdne Medvedie

Ráno sme po červenej značke pokračovali do Medvedieho. To bola len taká odbočka k pravoslávnemu drevenému kostolíku a murovanému gréckokatolíckemu, ktoré boli oba zavreté, takže sme si ich len obzreli zvonku a popri ďalšom ruženci sme pokračovali až do Korejoviec.

Korejovce a bizarne pozliepaný ikonostas

Svidník ako poriadne vybudované okresné mesto by mohlo vyhlásiť medzi okolitými dedinkami súťaž. Avšak teraz neviem – kto má viac či kto má menej obyvateľov? 

Korejovce ich majú len o desať viac než taká Dobroslava. Bavíme sa zhruba o 70 ľudkoch pokojne nažívajúcich si v tomto však vôbec nie Bohom zabudnutom kraji. O tom, že sa tu katolícka viera a gréckokatolícky obrad stále aktívne udržiavajú, svedčí aj miestny chrám, zasvätený najspoľahlivejšej ochrane pred Zlom – Ochrane Presvätej Bohorodičky. 

Sympatická drevená cerkvička, ku ktorej si to treba vyšliapať malým kopčekom, nepôsobí nijako odlišne od svojich okolitých susedov. Rozdiel sa však skrýva vnútri. 

Chrám tu síce stojí od roku 1761, no jeho ikonostas sa nepodarilo v jeho celistvosti zachovať. Jeho fragmentácia sa vyriešila bizarne pôsobiacim pozliepaním viacerých ikonostasov. Pod osovo súmernou ikonou Christa Pantokratora sa priamo nenachádzajú stredové cárske dvere, ako býva pravidlom. Priestor si delia aj s masívnou ikonou Bohorodičky. Na náprotivnej strane pri kráľovských dverách klasická ikona Christa chýba. Aby však bizarností nebolo málo, na ľavej strane ikonostasu, kde sa obyčajne na veriacich biskupským pohľadom pozerá svätý Mikuláš, stojí mečom vyzbrojený princ nebeských mocností, ďalší rusínsky obľúbenec, svätý Michal archanjel. 

Avšak aby ani pravá strana ikonostasu nebola o čudá ochudobnená, ikonu Ochrany Presvätej Bohorodičky by sme tu hľadali márne. Namiesto nej tam stojí obrovská ikona svätého Onufria Veľkého, bradatého egyptského pustovníka zo 4. storočia.

Prišli sme akurát včas. Posledné sväté spovede a nasleduje svätá liturgia. Ľudovým spevom ju sprevádzali všetci veriaci, ktorými bol chrám (vrátane našej maličkosti) takmer úplne naplnený. Kto pozná tradičné rusínske gréckokatolícke nápevy, tomu muselo srdiečko zajasať. Tá prostá autenticita oddaného spevu a zbožnosť odovzdávaná po stáročia sa nás všetkých silno dotkla. Po svätej omši nám miestny farár o. Pavol Burda s radosťou predstavil chrám aj so všetkými jeho kuriozitkami.

Hunkovce – konečná, nastupovať

Opäť sa začalo zaťahovať. Ale my sme mali pred sebou poslednú destináciu, Hunkovce, a všetko bolo skvele vypočítané. Drevený chrámik v Hunkovciach stojí na miestnom cintoríne. Je celkom prázdny a po slovensky by sme mohli povedať, že chátra. Síce sa hrdí nápisom kultúrna pamiatka a je zvonku naozaj prekrásny (asi tak ako všetky podobné stavby), ale tým, že sa nepoužíva, postupne hynie. Dá sa doň nakuknúť cez okno plné pavučín. Je to však smutný pohľad. Pohľad na špinavé nič. Pritom by celkom stačilo dať tam pár lavíc, provizórny oltárik a aspoň občas tam vykonať nejaký cirkevný obrad.

Oproti cintorínu stojí pekná murovaná cerkev. Pri nej sme sa potom uložili na dve hodiny, kým nám neprišiel autobus. Pod strechou sme prečkali dážď, urobili sme si ešte nejaké etapy (pri jednej z nich sme zistili, že voda z ešusu sa nevylieva, ale vypadáva) a potom každý využil voľný čas, ako sa mu páčilo. V autobuse sme už len podriemkavali, rozprávali sa o bohatých dojmoch alebo boli ponorení vo svojich myšlienkach.

Doteraz v nás doznieva ten úžasný víkend. Nechýbalo mu vôbec nič. Bol plný humoru, smiechu, modlitby, odriekania, obety, dobrodružstva, bizarností, bocianov, slnka, dažďa, histórie, estetiky, nových vedomostí a objavovania prekrásnych miest, pocitu hlbokého priateľstva a dobrej partie ľudí. Skrátka dokonalá akcia. Na niečo takéto sa dáme s radosťou nahovoriť aj hocikedy nabudúce.

Účastníci putovania: Amálka, Julka, Nastenka, Šimon, Sheldon, Juháska

Trasa: Svidník ► Šemetkovce ► Vagrinec ► Ladomirová ► Kapišová ► Údolie smrti ► Dobroslava ► Vyšná Pisaná ► Medvedie ► Korejovce ► Hunkovce

Autori: Ľudovít Ján Čalfa (Sheldon) & Jana Vinterová (Juháska)
Foto: Ľudovít Ján Čalfa (Sheldon)
68. zbor Biele vrany Košice

Malkovská hôrka

12.04.2025
Túto sobotu sa konala veľká zborová akcia, pri ktorej sa každý oddiel vybral na zaujímavé miesto v okolí Prešova, odkiaľ sme si mali posielať nejaké signály. Náš oddiel sa vybral na Malkovskú hôrku, odkiaľ sme mali výhľad na všetky 3 hrady v okolí, ktoré boli cieľom ostatných oddielov.

Žiaľ účasť na tejto akcii, začala klesať ešte skôr ako sa začala. V štvrtok písal Gepo, že so Samkom nedôjdu a keď sa v sobotu ospravedlnila aj Teta pre chorobu detí, vyzeralo to zle nedobre. Ale ani to nás neodradilo a v rodinnom kruhu sme si vyšľapali až na vrchol. Žiaľ počasie nám neprialo a viditeľnosť nebola nič moc. Ale aspoň sme sa o 12tej počuli cez konferenčný hovor. Niečo sme si opiekli a zajedli a nakoniec sa nám aj vyčasilo a podarilo sa spraviť nejaké to foto. Cesta naspäť už bola podstatne jednoduchšia, keďže sme šli väčšinou z kopca. Výlet sme úspešne zvládli a čoskoro sa vidíme na ďalšom.

Výlet na kapušiansky hrad

Náš 9. vodnoskautský oddiel modré pstruhy sa 12. Apríla vydal preskúmať Kapušiansky hrad. Našou hlavnou úlohou bolo spojiť sa s ostatnými oddielmi z nášho zboru, ktorý boli na iných hradoch v okolí. Začalo to o 8:10, na vlakovej stanici Prešov. Naša 11 členná posádka sa stretla úspešne a vydali sme sa vlakom smer Kapušany pri Prešove. Po ceste na hrad sme sa kryli pre útokom katapultov, hľadali sme stopy, ktoré v lese zanechali jeho zvierací obyvatelia, alebo sme sa schovávali v kríkoch pred útokom banditov. Po príchode na hrad sme zistili, že brána bola už otvorená a tak sme si živé baranidlo vyskúšali iba naoko. Kým sme mali prestávku, v altánku si istý obchodník rozložil svoj stánok, kde ponúkal malé pochutiny za sklenené guličky. No deti mali zo začiatku guličiek iba málo. Preto museli plniť rôzne úlohy v ktorých museli zapojiť svoju kreativitu, obratnosť alebo vedomosti zo skautskej praxe. Počas plnenia uhol sa k nám oneskorene pridal aj vedúci oddielu. Keď prišiel dohodnutý čas, začali sme zrkadielkom posielať signál ostatným oddielom, pričom sme cez ďalekohľady kontrolovali ich hrady. Od Šarišského hradu sa nám podarilo zachytiť svetlo, no Zbojnícky hrad bol v hmle a nebolo ho dobre vidieť. Nás si všimol oddiel na Šarišskom hrade až keď vedúci oddielu Pixeľ vyliezol na hradbu s provizórnou vlajkou a začal ňou mávať. Keď už bola naša hlavná úloha splnená mohli sme sa vydať na cestu naspäť na vlakovú zastávku a potom aj ďalej domov.

Oddielový výlet na Zbojnícky hrad

Náš dievčenský oddiel sa 12. apríla vydal preskúmať Zbojnícky hrad, pričom sme sa zapojili do medzioddielovej akcie spolu s ostatnými oddielmi nášho zboru. Našou hlavnou úlohou bolo, tak ako aj u ostatných, vyjsť na hrad a mávať z jeho vrcholu ostatným skupinám na neďalekých hradoch.

Pre nás však výstup na hrad nebol jediným cieľom. Okrem mávania nás čakal aj príbehový program, ktorý nás zaviedol na záhadnú cestu plnú úloh, hádaniek a tajomstiev z minulosti. Vydali sme sa na púť so záhadným sprievodcom, ktorý nás viedol lesnými chodníčkami, kde sme museli lúštiť rôzne nápovedy, aby sme zistili, čo sa pred stáročiami skutočne odohralo na Zbojníckom hrade.

Všetko prebiehalo hladko – plnili sme úlohy, hľadali stopy a snažili sa rozlúštiť záhadu zmiznutej vojvodkyne, po ktorej sa kedysi zľahla zem. Napätie však vystupňovalo, keď nás jeden z účastníkov náhle „opustil“ – stal sa obeťou záhadnej vraždy. Naše dievčatá tak museli prísť na to, ako táto udalosť súvisí so starým tajomstvom hradu.

Vďaka spolupráci, logickému mysleniu a pozorovacím schopnostiam sa im podarilo záhadu vyriešiť a odhaliť, kto bol vrahom. Po tejto náročnej, ale zábavnej výprave na nás čakala zaslúžená odmena v podobe dobrého jedla a spoločného času plného smiechu a hier.

Výlet 5. Oddielu na Šarišský hrad

Dňa 12.4. sa uskutočnil oddielový výlet na Šarišský hrad. Stretli sme sa ráno o 8:20 na zastávke DJZ a kúpili sme si lístky na autobus. Potom sme išli až do Šariša, kde sme vystúpili na konečnej. Na zastávke sme sa spočítali a išli sme smerom na parkovisko pod hradom, kde sme sa zastavili v archeoparku a zahrali sme si zoznamovačku. Po zoznamovačke sme začali výstup na hrad po ceste sme hrali hru a v polovici sme sa zastavili a dali sme si prestávku na jedlo. Keď sme vyšli na hrad zaplatili sme si za vstupné a vošli sme do areálu. Ujo, ktorý predával lístky bol veľmi milý a zrobil nám všetkým dokonca aj čaj. Dali sme si veci ku ohnisku a išli sme si obzrieť hrad. Videli sme hladomorňu aj pávy. (Ja som strážil veci, čiže som nič nevidel.) V areály hradu boli tiež atrakcie, ktoré sa chlapcom veľmi páčili, ako napríklad streľba z luku alebo hľadanie starých črepov v hline. Po prehliadke sme vystúpili na baštu, kde sme si zrkadlom dávali signály s ostatnými oddielmi, ktoré boli na ostatných hradoch a pozorovali sme ich ďalekohľadom.  Potom, ako sme zišli dole z bašty sme v ohnisku zrobili oheň a opekali sme si jedlo na obed. Po opekačke sme si ešte zahrali hru s názvom bomba a štít a potom sme išli dole z hradu pričom sme použili skratku, ktorá nás zaviedla na lúku, kde sme hrali hru. Potom sme išli naspäť na zastávku a čakali sme na autobus, ktorý nás odviezol domov.

Foto a text: Maťo Gomulec, Natália Kroláková, Eduard Kušnír, Erik Franko