Malá poľná

Spúšťam časomieru.
Je tomu už veľa rokov, čo sa to stalo. Moja prvá trojdňovka. Spomienka, ktorá sa mi do pamäte vryla hlbšie, než ktorákoľvek iná. Chcem vám o tom povedať.

Tichý potok. Tak sa volala dedina, kde sme išli. Odtiaľ smerom na vrch Bišar. Krásny kraj v Levočských vrchoch. Bol som plný nadšenia, keď nám radca povedal, že nás zoberie na viacdňový výlet, lebo my mladé uchá sme síce zažili klasickú výpravu aj tábor, ale pobyt v prírode v noci uprostred školského roka, to bolo niečo nové.

Mám šťastie na rodičov, lebo ma neváhali pustiť (teda ja som to tak vnímal, ale keďže už som ja sám rodič tak predpokladám, že to bez váhania nebolo). Malo to však jeden háčik – nemal som batoh, do ktorého by som si mohol zabaliť všetku výbavu, jedlo, vodu, výstroj… Mal som len obyčajnú „malú poľnú“, čo je svetlozelený vojenský ruksak s ramennými popruhmi širokými asi ako ľanový špagát a objemom nie väčším ako bežná školská taška premotivovaného prváčika. Ako iste tušíte, tento batoh sám o sebe nemohol stačiť, preto mi moji skvelí rodičia (to myslím bez irónie) nabalili také batohové combo, pozostávajúce z malej poľnej, ktorú som niesol na chrbte, školského batohu, ktorý som niesol na hrudi a dvoch nákupných tašiek, ktoré som niesol v rukách. Ó, a takmer by som zabudol na karimatku, ktorú som mal zvonku priviazanú na poľnej. Jednoducho, bolo to provizórium najsilnejšieho kalibru, aké si viete predstaviť a k tomu asi 10 ročný chlapec pripravený to všetko odniesť kam len bude treba.

Kráčali sme do kopca. Celý čas. Celý. Čas. Zľutovali sa nado mnou. Nemyslite si však, že mi tie tašky celý čas niesli. Nie. Starší skauti mi ich pomohli chvíľu niesť, potom našli spôsob, ako ich priviazať na poľnú tak, aby mi neudierali do rebier, alebo aby ma svojou zotrvačnosťou nevychyľovali z trajektórie turistického chodníka, ktorý bol mimochodom celý čas do kopca. Celý čas. Celý.

Skauti sú úžasní ľudia. My skauti sme úžasní ľudia. Viete prečo? Lebo hoci som prišiel na trojdňový výlet totálne nepripravený, zbalený ako posledný babrák, nikto, opakujem nikto sa mi nevysmieval (samozrejme žartíky boli), ale moji skautskí bratia mi pomohli dostať sa k cieľovej destinácii. Boli tam machri, ktorí mali nablýskané Gemmy a moderné turistické topánky a na druhej strane…ja. Nemali sme vtedy doma dosť prostriedkov na to, aby mi rodičia kúpili parádny batoh alebo novučký ešus. A predsa som ten rozdiel nevnímal, pretože ten prístup od môjho radcu a ostatných starších bol plný prijatia a láskavosti.

Mám tendenciu zabúdať na to, akými hodnotami ma zahrnuli moji prví radcovia. Zvlášť mi to je ľúto keď si spomeniem, že som sa neraz zachoval nepekne voči mladším skautom, ktorí potrebovali moju podporu väčšmi ako môj cynizmus. S odstupom času niektoré veci vnímam zreteľnejšie a toto je jedna z nich.

Stopujem časomieru. 38 minút a 30 sekúnd. Myslím, že toľko času za mesiac na napísanie článku si dokážem vyhradiť aj nabudúce. Hádam ma opäť kopne múza.

Gepard