Parádna vodička Salzička
(Splav Salzy 20. – 23. 8. 2022)
Keď počujete meno Tammy, možno aj vám hneď naskočí niekoľko asociácií. Kanné, Geronimo, trestné právo a… vodaaa! Na splavy spolu chodievame skoro celú dekádu, skauti z nášho zboru už dôverne poznajú tradičné každoročné oddielové splavy Hornádu a rodinné splavy Dunajca, ktoré nám ani covid nevzal. No a toto leto sme sa konečne nechali zlomiť a vyrazili sme spolu do Rakúska. Lebo s Tammym nič neni problem.
Nie je stodola ako stodola
Problémom nebola ani výprava z východného Slovenska k Salze – priezračnej krištáľovomodrej občas dravej, občas pokojnej alpskej rieke. Tečie priamo cez mestečko Wildalpen a cez kemp v jeho tesnej blízkosti, v ktorom sme boli štyri dni ubytovaní. Drevená stodola prerobená na priestrannú ubytovňu pre nenáročných turistov nám poskytla kráľovské útočisko. Hoci z našej 8-člennej (resp. 9-člennej – niektorí ľudia sa striedali) partie boli skoro všetci skauti, aj tak sme boli veľmi vďační, že nemusíme bývať v stanoch. Hlavne v upršanom počasí bol tento luxus na nazaplatenie.
Mokro z každej strany
Do kempu sme prišli za dažďa. Trošku predbehnem a hneď teraz prezradím, že rovnako za dažďa sme aj odchádzali a že popravde nám tam pršalo nonstop celé štyri dni a noci. Slnko sa ukázalo asi na dve minúty, ale to len na demonštráciu toho, že na Salze môže byť aj lepšie, ako bolo nám. A to nám bolo parádne. Aspoň keď to zhodnotím s odstupom času.
Zato v prvej minúte stojac pri stodole som sa, naopak, pozerala na šumiacu Salzu a rozmýšľala som, či mi toto bolo treba. V chladnej a mokrej nepohode sa štyri dni mocovať s prudkými vlnami. Stav rieky bol navyše v ten deň nebývalo nízky, pre vodákov neveľmi lákavý.
Lenže parádna vodička Salzička (Tammyho okrídlený výraz) len tak nesklame. Hoci tento náš prvý splav patril medzi tie náročnejšie, a to práve vďaka nízkej hladine, idylickosť čistej vody a alpských kopcov vo výhľade vyvážila veľkú dávku adrenalínu zvýraznenú sychravým počasím a neustálym zasekávaním sa kanoe na trčiacich skalách uprostred rýchleho prúdu.
More adrenalínu, že nás až scislo
Daždivý deň prešiel do daždivej noci a do ďalšieho daždivého rána. A keď sme vhupli do mokrých neoprénov, netušili sme, do čoho nás to dnes Tammy namočí. (Doslova.) Včera sme splavili úsek Salzy od kempu smerom dole do Fachwerku. Dnes sme z Fachwerku pokračovali ďalej. Pri pohľade na sútok riek, pri ktorom sme včera z člnov vystúpili, poniektorých z nás poriadne stislo až kdesi v… hrudi. Do našej priezračnej a na tých miestach relatívne pokojnej Salzy sa teraz vlieval dravý, ničím neriadený prúd Lassingbachu špinavého ako kakao. Chvíľu tiekli popri sebe, neskôr sa zliali v jednu hnedú nepriehľadnú hučiacu masu. Hľadiac na to v tej chvíli pocítil rešpekt asi každý z nás. Samozrejme sme necúvli a rozhodli sme sa ísť do toho. No boli to tri nadobrodružnejšie hodiny môjho života minimálne za posledných desať rokov.
Oproti včerajšku sa toho zmenilo veľmi veľa. Ocitli sme sa na vode tak asi v prvom stupni povodňovej aktivity. Na špinavej rieke sme vôbec nevideli pod hladinu. Bola búrlivá, spenená a vlny také vysoké, že s háčikmi vpredu to hádzalo ako na horskej dráhe. Nenechať sa vyklopiť bolo naozajstné umenie. Najšialenejší bol posledný úsek, pri ktorom sme zdolali cestu cez malebný zlepencový kaňon. Koryto rieky tam bolo úzke, voda o to divokejšia. A my ako smiešna nafukovacia škrupinka bojujúca pádlami na jeho povrchu. To, že na nás ešte zhora prší, bol nepodstatný detail, ktorý nikto ani nevnímal.
Vystúpiť na rovnú zem po tomto všetkom bol priam božský pocit. Poobede sme dali prednosť pevnej pôde pod nohami a išli sme sa pozrieť na zaujímavé miesta v okolí, ako napr. prírodné kúpele so saunou alebo kúpalisko uprostred prírody.
Na pokojnej vlne
Na ďalší deň sme presýtení adrenalínom zo včerajška zvolili veľmi pokojný úsek Salzy bez nebezpečných úsekov a s pomalou vodou. Dáte to s prstom v nose, povedal Tammy, a bola to celkom pravda. Poobede sme vyrazili do skanzenu Mendlingtal. Síce aj tam nám, ako inak, pršalo a mrholilo, ale bol to krásny zážitok. Okrem pár dreveníc sa tam dá vidieť celkom mohutné vodné dielo – upravené koryto, ktorým sa kedysi prepravovalo drevo. Voda tam tečie všade v umelých vodopádoch a kaskádach, ponad ňu vedie náučný chodník s drevenými lavičkami, mostíkmi a rebríkmi.
Akcia a bonus na záver
Prišiel posledný deň. Rozhodli sme sa splaviť rovnaký úsek ako v deň prvý a spoznať ten obrovský rozdiel, keď je stav vody o pol metra vyšší. A cítili sme sa, akoby sme boli niekde úplne inde a na úplne inom toku než vtedy. Zrazu sme sa nezasekávali, išlo sa nám príjemnejšie, plynulejšie. Zastavila nás len jedna záchranná akcia, keď sa naši dvaja spoluvodáci cvakli na jednej rizikovej skale. Súčasťou akcie bolo aj naháňanie pádla (keďže Háčik bol nováčik a ešte si nestihol vypestovať pud pádlozáchovy), zachytávanie hádzačkou, stresy, keď Johny musel preplávať na kanoe sám bez Háčika krížom cez divokú rieku, a pozooor, bonus, na ktorý som zvlášť pyšná. Mala som to privilégium plaviť sa chvíľu na kanoe s kormidelníkom Tammym (pre neznalých – Tammy na kanoe nikdy nejazdí!).
Do cieľa sme došli všetci zdraví a mokrí. Pobaliť sa a vyraziť na Slovensko bolo otázkou chvíľky. S pohľadom upretým na obrie veterné mlyny popri diaľnici som popri spomienkach pocítila aj vďačnosť voči našim susedom Rakúšanom, ktorí sú vodák-friendly. Pri nástupných miestach na vodu sú všade parkoviská pre autá, kde vo väčšine prípadov majú čisté záchody, prezliekarne či dokonca sprchy. Tento komfort, zvlášť keď sa človek musí zakaždým vyzliekať z mokrých neoprénov, hlavne vodáčky určite ocenia.
Ďakujeme teda Tammymu za akčný predĺžený víkend aj všetky vodácke rozcvičky a snáď znova niekedy nabudúce. Pozdravujem aj mojich najbližších spoločníkov – Johnyho, Aničku, Lukáša; prešovských skautov, ktorí v nás zanechali ten najlepší dojem – Dášu, Erika a Roba; a nakoniec skúsených vodáckych kamošov zo západného Slovenska – Dana a Paliho.
Do najbližšieho splavu ahóóój.
Juháska (Jana Vinterová)
68. zbor Biele vrany Košice