(S) Plachetnicou z Ostravy do Prešova

Máme doma plachetnicu. Tak nejako by sa to dalo povedať, ale všetko to začalo inzerátom:
Darujem plachetnicu za odvoz, ideálne skautskému oddielu. Hneď, ako som to videl, písal som Tammymu, čo on na to? A on? “Poďme do toho!”. A tak sme volali zborovej vodkyni Asse.
Nezdieľala síce s nami až také nadšenie, ale prešlo to.

Odpísal som na inzerát, že kde to je, aké to je veľké, aké sú podmienky. Dozvedeli sme sa, že to ma 8,1 metra a 200 kg, vraj to štyria chlapi v pohode unesú a že sa toho potrebujú čím skôr zbaviť, lebo im to zavádza v šope. Ok… Ideme do toho, dáme to na náš vozík a odtiahneme to do Prešova, kedy môžeme prísť?

Jednu nádhernú stredu sme sa s kolegom, vybrali do Ostravy. O štvrtej prišli ešte traja skauti a začali sme akciu “Sťahovanie”… Ukázalo sa, že to nemá 8,1 ale 8,6 metra. A že to ani zďaleka nemá 200 kg. Boli sme piati, a miestami som mal pocit, že sa s tou loďou ponáram po kolená do zeme. Trvalo jeden a pol hodiny, kým sme to dostali na vozík. Loď mierne pretŕčala 4 metre dozadu. Upevnili sme ju, označili, skontrolovali a peč ho 350 km do Prešova.

No, peč ho… V obci sme šli 30 až 40 km/h. Mimo obce sme si dovolili 60 až 70 km/h. Veď sme s tou loďou neboli dlhší ako kamión… Pri zákrutách okoloidúci ľudia podozrivo odskakovali z chodníkov do priekopy, ale nás to neodradilo. Keď sme sa dostali konečne na diaľnicu, vytiahli sme to na stovku, no vzápätí nás to prešlo, keď sa loď zvláštne hompáľala, ako na vlnách. 90tka bola v pohode a s pár prestávkami sme úspešne došli do Prešova o pol dvanástej v noci.

Plachetnicu je potrebné dokončiť, hlavne interiér, sťažne a kúpiť plachty. Takže na prvé plachtenie to vidím v lete 2024. Každopádne, máme doma plachetnicu…